Vo februári 2008 zomrel v USA vo veku 60 rokov Larry Norman.
Málokomu toto meno asi niečo hovorí, a predsa ho svojím spôsobom môžeme spojiť s Ivankou. Larry Norman bol priekopníkom hudobného štýlu, ktorému sa dnes hovorí kresťanský rock.. Je to hudba postavená na kombinácii klasickej rockovej hudby a kresťanských textov o Bohu, láske a spáse. Koncom 60. rokov minulého storočia predstavovala čosi nové, netradičné a dovtedy ťažko predstaviteľné.
A o tom bolo a je aj Credo.
Pôvodná zostava Creda
Vraví sa, že všetko so všetkým súvisí, a aj vznik skupiny Credo mal svoje logické korene. 1. augusta 1968 odišli traja členovia kapely The Springs na základnú vojenskú službu a zvyšní dvaja – Stano Zibala a Igor Šranc stáli pred otázkou – čo ďalej. Bez hudby žiť nemohli a zohnať nových členov nebolo jednoduché.
Novým impulzom bolo 5 skladieb, ktoré priniesol Stanov brat Fero Zibala, študent seneckého gymnázia (vtedy SVŠ). Tieto skladby ponúkol na nacvičenie profesor fyziky spomenutej školy, prof. Ivan Gróf, a boli to náboženské piesne v gospelovom štýle. Stano, štyri roky tvrdý bigbítový gitarista, sa pozeral na piesne spočiatku s nedôverou a odstupom. Gospel mu vtedy pripadal niečo ako polka alebo valčík a tie neboli práve štýlom, ktorý by chcel hrať. Povzbudzovaný Igorom Šrancom im však podľa svojho cítenia začal dávať bigbítové prvky a vokály spracovávať pre zmiešaný zbor. Zrazu sa mu otvorili dimenzie, o ktorých netušil. Piesne vydávali takú energiu, že im veľmi rýchle a beznádejne podľahol. Po spracovaní ich predstavil manažérovi The Springs Dušanovi Mišíkovi. Ten obratom prizval kamarátov z trampskej osady Albatros, ktorých piesne tak isto hneď oslovili. Ako výborní muzikanti a speváci piesne v priebehu niekoľkých stretnutí nacvičili a následne prezentovali prof. Grófovi a asi 15 Ivančanom – študentom seneckého gymnázia. Všetci boli nadšení a študenti sa okamžite hlásili do zboru.
V Ivanke sa pod vedením Stana Zibalu začal formovať fenomén, ktorý prekročil hranice Ivanky, Slovenska, dokonca aj Československa. Bigbít začal prenikať úplne prirodzene aj do takej oblasti, ako bola cirkev.
V októbri 1968 sa Stano po dohode s pánom farárom Tamaškovičom rozhodol, že skladby a zbor budú po prvýkrát prezentované na sv. omši v Ivanke. Ako však zareagujú starší ľudia? Kronika zaznamenala „Na tento historický deň, keď sme prvý raz stáli s takouto úlohou na chóre a od strachu sa nám triasli nohy, asi nikdy nezabudneme..“
Úspech bol jednoznačný, veľmi povzbudzujúci a prevažná väčšina tvrdila, že to bolo nádherné. Pre niektorých bol šok príliš veľký – napr. známa ivanská postava, holič Oskar Luža, reagoval „ ...ket vy tu budete hrát, tak já nebudem chodit do kostela...“ Ale ako je známe, žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí.
Do zboru sa začali prihlasovať ďalší a ďalší záujemcovia a prišlo k prvému mimoivanskému vystúpeniu na sv. omši v Senci. Rýchle pokračovali nácviky ďalších skladieb. Zdrojom bola dlhohrajúca platňa piesní bítovej omše ktorú z Talianska priniesol Paľo Korbaš, a texty ktorej sa spočiatku prekladali pomocou slovníka. Neskôr prišla pomoc prostredníctvom sestry Milana Šimka, ktorá sa poznala s kňazom pátrom Kuklom a tento zabezpečoval preklady.
 Na prelome rokov 1968- 1969
Už v januári 1969 bola skupina pozvaná na svoje prvé vystúpenie do Bratislavy, do kostola sv. Ladislava. Hrali sa dve omše a v prestávke medzi nimi sa boli chlapci občerstviť a zistiť reakcie ľudí. Nástup druhej omše ledva stihli udychčaní a celí „pokrčení“, pretože sa v neskutočne nabitom kostole nevedeli dostať na chórus k zvyšku skupiny. Takéto scény boli (dokonca aj s vynášaním odpadnutých z nedostatku vzduchu) v tom čase úplne bežné. Hlad po bigbíte a jeho progresívnych formách bol ťažko opísateľný.
Súbor si dal názov Credo (lat. verím) a tento názov ho sprevádza dodnes.
Skúšky spočiatku prebiehali v kostole, ale vzhľadom na zimné obdobie a chlad sa presunuli do klubovne a posilňovne TO Albatros, ktorá bola v bývalej chladiarni Mišíkovcov za La Palomou. Tu sa pri ohníku v kozube skúšalo 1 – 3x týždenne. Hudba bola plno „elektrická“, doplnená plnými bubnami a organom. Členmi kapely boli: Stano Zibala – sólová gitara, Dušan Mišík – sprievodná gitara, Dušan Hakl – basová gitara, Miloš Matúšek – bicie a Oľga Dubovská – organ.
Výborní muzikanti boli doplnení výbornými spevákmi, ktorých Stano rozdelil na soprán, alt, tenor a bas. Každú skladbu detailne aranžoval tak, aby bol potenciál jednotlivých hlasov naplno využitý. V súbore sa stretával celý rad súrodencov, napr. Mišíkovci, Zibalovci, Hajzokovci, Jánošíkovci, Nováčkovci, Augustovičovci, Morávkovci, Matúškovci, Čimovci, Madrovci, Juricovci, Piačkovci, Rollerovci,...Počet členov súboru spontánne narástol až na 70 a to bol stav neúnosný na nácvik, ale aj na cestovanie, pretože do Ikarusu p. Zemana, ktorý bol „dvorným“ šoférom, sa nevmestili. Tvrdými hlasovými skúškami sa stav zredukoval na cca 40 a ostatní zostali ako sympatizanti a záloha súboru.
Rok 1969 bol počtom okolo 40 navštívených miest veľmi plodným, už len preto, lebo na každom mieste sa hralo minimálne na jednej, no skôr dvoch omšiach.
Zaujímavosťou bolo, že všetky ponuky na vystúpenia prichádzali formou referencií, ani jedno nebolo akvizíciou, skôr boli situácie, že z kapacitných dôvodov boli vystúpenia odmietané. Hralo sa zadarmo, preplácala sa vlastne iba doprava. Navštívili sa napr.: Bratislava, Trnava (hlavne), Viničné, Drahovce, Pezinok, Senec, Budmerice, Šurany...
Pamätným bolo vystúpenie v lete 1969 na hodoch v Záhorskej Bystrici. Pán farár dopredu vyhlásil, že na omšu príde hrať bigbítový súbor z Ivanky a nech sa prihlásia ľudia, ktorí si zoberú členov súboru domov na obed. Prihlásilo sa ich minimum (..teda, bigbít v kostole nemusíme...). Po ukončení omše nastal pred kostolom chaos a hádky, keď si zrazu všetci chceli zobrať aspoň jedného (...ty si sa neprihlásila, ja, áno...).
Významné boli vystúpenia v bratislavskom kostole Blumentál a najmä v Dóme sv. Martina. V ňom vystúpilo Credo ako historicky jediná bítová skupina, a to dokonca dvakrát, v máji a júli. Miestny kanonik sa po vystúpení vyjadril: “Som tu 20 rokov a nezažil som takú návštevu ako pri vás...“ Zvyknutý spolupracovať s rozličnými orchestrami a dirigentmi, oslovoval vtedy 20-ročného Stana Zibalu úplne prirodzene slovami „majstre“ a s potešením pozýval na ďalšie vystúpenia. V tom čase sú vedomosti iba o jednom ďalšom súbore na Slovensku, ktorý hral bítové omše. Názov mal The Church Mice (Kostolné myši), z Bratislavy, ale bola to iba kapela, bez zboru.
Začala sa príprava na vydanie LP platne s výberom skladieb. Bola podpísaná zmluva so Supraphonom a v novembri 1969 sa v kostole sv. Trojice profesionálne, vo vysokej kvalite nahralo 14 skladieb. Tie však uzreli svetlo sveta až po 30 rokoch. Ich sila však rezonovala vo vysielaní z rádia Vatikán a rádia Slobodná Európa, ktoré prepašovaním nahrávky získali . Nahrávku počas celej doby ošetrovala a tajne prepisovala na nové pásy, aby bola zachovaná ich kvalita, Ľudka Gažíková, vtedy pracovníčka rozhlasu.
Credo – to nebola iba hudba a spev. Bolo to spoločenstvo mladých ľudí a sympatizantov, ktorí sa snažili šíriť vieru a jej hodnoty medzi ďalších mladých ľudí. Dôležitú rolu a určitého duchovného „vodcu“ napĺňal spomenutý prof. Gróf, ktorý bol v skutočnosti tajne vysväteným kňazom – saleziánom (čo nikto, samozrejme, netušil). So šírením viery bolo spojených množstvo aktivít – prednášky, duchovné cvičenia, prezentácie, vystúpenia...
Logicky v ňom vznikali prvé lásky, skôr či neskôr, dokonca aj manželstvá (Mišíkovci, Zibalovci, Šimkovci, Šmiralovci, Blublovci, Guldánovci, Podivínskovci...)
 Credo v roku 1971 (park ivanského kaštieľa)
Rok 1970 prebiehal v podobnom duchu ako ten predchádzajúci a bol spojený s množstvom ďalších vystúpení.
V roku 1971 sa začali prejavovať prvky normalizácie, ktoré doliehali aj na cirkev. Začali sa obmedzovať počty vystúpení a nastúpili štátni tajomníci pre cirkev, ktorých úlohou bolo brzdiť procirkevné aktivity. Veľkú úctu si zaslúži pán farár Tamaškovič, na ktorého bol vyvíjaný silný tlak ukončiť činnosť Creda a jeho aktivít v kostole, on však dokázal odolávať. Vyvrcholením bol v r. 1972 zákaz bigbítových omší a požívania gitár v kostoloch..
Credo v pôvodnej podobe ako zmiešaný zbor so sprievodom bigbítovej skupiny skončilo.
Tieto časy sa pokojne dajú nazvať ako nová „ doba temna“. Nastúpila ŠTB, zákazy, príkazy, dozory.
Aby sa zachoval duch Creda, vytvorila sa „úniková“ stratégia a založila sa trampská osada Prameň (názov pochádza z The Springs – Pramene). Tam bola aká-taká možnosť stretávania sa a spievania, aj keď v obmedzenej miere. Niektorí členovia boli v súvislosti s prenasledovaním prof. Grófa predvolávaní na výsluch ŠTB (Oľga Dubovská, Igor Mišík, Stano Zibala...).
Represiami bola aktivita členov Creda asi na tri roky utlmená, ale jeho činnosť sa celkom nezastavila. Credo sa postupne transformovalo na menší gospelový súbor s akustickými gitarami a začalo nacvičovať špeciálne vianočné omše, jasličkové pobožnosti a skladať vlastné piesne. Zároveň pokračovalo ďalej (skryte) v práci s mládežou – stretávaním sa a výučbou katechizmu. V r. 1983 vzniklo Združenie saleziánskych spolupracovníkov, ktoré funguje dodnes.
Oživenie Creda na verejných vystúpeniach nastalo v r. 1988 – ešte pred prevratom. Spoločnosť už bola smelšia, režim slabol a vystúpenia v Šaštíne, Trnave, Trenčianskej Turnej, Beckove... už neboli spojené s obavami z postihu. V tom istom roku bol zrealizovaný významný počin, ktorým bolo nacvičenie kantáty o Don Boscovi pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia (zakladateľ rádu saleziánov orientovaného na prácu s mládežou). Išlo sa o chilský projekt scénického slova a hudby, s ktorým súbor vystúpil v januári 1989 v Trnávke.
 23. 12. 1989 - koncert na plnom námestí SNP, iba mesiac po „nežnej revolúcií“
23.12. 1989, jeden mesiac po prevrate, vystúpilo Credo na námestí SNP s vianočným koncertom, ktorý zaznamenala aj federálna televízia.Vysokým uznaním Creda bolo v r. 1990 pozvanie do viedenskej Stadthalle, kde sa spolu s ruským pravoslávnym zborom ako jediné súbory zastupujúce krajiny východného bloku zúčastnili akadémie – symbolického rúcania železnej opony.Časť mladej generácie v r. 1990 vo viedenskej Stadthalle
Rovnako ocenením a zadosťučinením za vyše 20 rokov činnosti bolo pozvanie na vystúpenie počas akadémie a sv. omše pri návšteve sv. otca Jána Pavla II. vo Vajnoroch r. 1990 a v Nitre r. 1995.
Súbor ožil, novú energiu mu dodal príchod mladej, nadšenej generácie, vo veľkej miere práve detí prvých členov Creda. Nahralo sa druhé CD.
V roku 1998 s cieľom zachytenia nových trendov vytvorila dvojica Viktoria Gavaldová (scenár) a Stano Zibala (hudba) originálny muzikál pre deti s názvom „Nebráňte deťom“, ktorý zožal veľký úspech na turné po Slovensku a šoty z neho vysielala aj slovenská televízia a rozhlas. Zároveň sa nahralo tretie CD s pesničkami z tohto muzikálu.
V roku 1999 bolo nahrané zatiaľ posledné – štvrté CD, na ktorom hudobníci Creda spoločne s externými profesionálnymi hudobníkmi pod Stanovým vedením a aranžmán predstavujú úpravy slovenských kolied pre mužský, ženský a detský zbor a orchester.
Od roku 2003 prevzala „štafetový kolík“ úplne na seba mladá generácia pod vedením Janky Zibalovej a dobré meno značky Credo šíri ďalej. Veľmi pozitívna je pritom skutočnosť, že okrem detí zakladateľov Creda a ivančanov sa do súboru pridala aj mládež z rodín, ktoré sa do Ivanky prisťahovali.
V septembri 2008 bolo pri príležitosti 40. výročia založenia Creda spoločné stretnutie jej členov. Prišli si zaspomínať na spontánne nadšenie, ktoré naštartovalo jedinečný projekt, ktorý prežil dlhé desaťročia a pokračuje ďalej.
Prežil, pretože nebol iba o spievaní, ale aj o prežívaní spievaného.
Prežil, pretože v ňom bola a je partia zanietených a filozofii piesní oddaných ľudí.
Prežil, pretože mal aj človeka menom Stanislav Zibala.
Zo spomienok členov Creda a na základe vlastných zážitkov spracoval Ing. Rudolf Roller |
